Porotce Ján Šimko nejen o přínosu festivalů rozhlasové tvorby

3. říjen 2016

Předsedou poroty soutěžní kategorie Drama festivalu Prix Bohemia Radio je rozhlasový a divadelní dramaturg, režisér a autor Ján Šimko. Vystudoval psychologii a divadelní vědu, vedl odbor dramaturgie na Oddělení vlastní tvorby v Slovenském rozhlase a pracoval jako umělecký šéf Štúdia 12 v Bratislavě. V roce 1999 spoluzakládal divadlo M.U.T. v Praze a od roku 2004 je členem dramaturgické rady Mezinárodního festivalu Divadelná Nitra.

Ve svých autorských projektech rozvíjí postupy dokumentárního divadla a práce s orálními historiemi a autentickými výpověďmi. V rozhovoru prozrazuje, v čem vidí přínos konání festivalů původní rozhlasové tvorby i svůj názor na budoucnost mluveného slova.

V čem vidíte hlavní přínos pořádání festivalů původní rozhlasové tvorby?

Festival poskytuje priestor pre zviditeľnenie rozhlasovej hry, na malej ploche sa koncentrujú rôzne texty, žánre, poetiky a tak má poslucháč možnosť zorientovať sa v súčasnej produkcii alebo ľahšie si nájsť niečo, čo ho zaujme. Veľmi podnetný býva živý kontakt tvorcov s divákmi. Pri počúvaní je prítomnosť oboch strán, trochu podobne ako v prípade literatúry, anonymná. Ale vďaka povahe rozhlasovej hry je to iná anonymita – ilúzia blízkosti je tu predsa len silnejšia. Keď sa teda obe strany naživo stretnú, prebieha niečo celkom špecifické. Pre mňa sú dôležité stretnutia s ostatnými tvorcami, výmena skúseností a tiež konfrontácia s kritikmi, teda ľuďmi, ktorí majú napočúvané viac ako bežní poslucháči, počujú lepšie ako bežní tvorcovia a vedia svoje reflexie formulovať lepšie ako bežní rečníci.

Jaká je podle vás budoucnost poslechu mluveného slova, má vůbec šanci v současné uspěchané době přežít?

Pokiaľ sa aj naďalej budeme dorozumievať hovoreným alebo písaným jazykom, bude hovorené slovo mať šancu prežiť, bez ohľadu na to, či bude doba uponáhľaná alebo lenivá. Paradoxne v uponáhľanej dobe má hovorené slovo oproti pohyblivému obrazu mnohé výhody – dá sa absorbovať aj za chôdze či behu, umožňuje omnoho rýchlejšie strihy a presuny v deji ako obraz – ak to teda s našou adoráciou rýchlosti pôjde takto ďalej, je možné že paradoxne ohrozíme práve pohyblivý obraz, fetiš našej doby, erb našej rýchlosti.

Jakým způsobem se obor drama vyvíjel a změnil za posledních deset let?

Úzka väzba na slovo a jazyk znamená, že tento „obor“ sa v rôznych jazyových prostrediach vyvíja rôzne, hovoriť o všeobecných tendenciách vo vývoji by som si nedovolil. Mňa zaujali nové prístupy k hre so zvukom, umožnené novými technológiami, projekty, snímajúce „ducha miesta“, audioprojekty, pracujúce s gps positioningom, rozhlasové hry skúšané a nahrávané či improvizované a zaznamenávané v reálnych prostrediach, projekty, pracujúce s rôznymi zvukovými archívmi, často amatérskymi, DIY projekty, performatívne projekty, vychádzajúce z audiohier. Konrétne napríklad spôsob, ako s binaurálnym zvukom pracuje Simon McBurney v The Encounter, práca Rimini Protokoll s archívmi a GPS positioningom v projekte 50 Aktenkilometer, hry a realizácie Paula Plampera, vznikajúce riadenými improvizáciami ako napríklad Tacet (Silence 2), seriály krátkych hier Mariannick Bellotovej ako Vlastný gól, predstavenia Radio Ivo, hudobné a textové performance Einstürzende Neubauten či Karla Hydea. Ak sa vrátim k vašej otázke, obor drama sa teda vo svojom experimentujúcom a hľadajúcom okraji, ktorý ma najviac zaujíma, otvára interdisciplinárnym podnetom, opúšťa stereotypné dramatické schémy, ktoré prenecháva populárnym seriálom a inej strednoprúdovej produkcii, generuje nové postupy produkcie ale aj distribúcie rozhlasovej alebo audio hry, stáva sa čoraz menej “dramacentrickým”, dokumentárne postupy mu prinášajú nové verzie realizmu, konfrontácia s inými oblasťami zasa novú poéziu.

Existuje něco jako tajný recept na vytvoření úspěšného dramatu? Jaké jsou nezbytné ingredience a jaké chyby by naopak autor neměl udělat?

Tajný recept nepoznám. Alebo áno, ale snažím sa ho vždy niekde stratiť. Samozrejme, že v bežnej prevádzke mi cez ruky prešli aj seriály či iné produkty, ktoré majú isté stanovené schémy. Na ne je ich poslucháč zvyknutý, dodávajú mu pokoj, v istom zmysle ho príjemne narkotizujú. Rešpektujem tento svet a ak som účastný takejto remeselnej práce, robím, čo treba. Pri „voľnej tvorbe“ ako dramaturg zámerne pracujem s rôznymi autormi/kami a poetikami, nechávam sa viesť ich spôsobom uvažovania, pokúšam sa pochopiť ich predstavu o texte a možnostiach, ktoré cítia v médiu rozhlasovej hry. Niekedy je dobrá spomínaná interdisciplinárna práca, napríklad ak je autor viazaný na prácu nejakého režiséra a navzájom sa inšpirujú ako dvojica Michaela Zakuťanská-Júlia Rázusová, inokedy takto pracuje autor a hudobník ako Martin Ondriska a Marek Piaček, niekedy sa autor inšpiruje hercom. Napríklad v hre Spoločenstvo zasa Vlado Janček prebásnil dvanásť hodín záznamu schôdzí spoločenstva vlastníkov bytov v jeho činžiaku. Sú autori, vychádzajúci z konkrétnych textov, archívov alebo takí, čo sa pokúšajú prepísať do textu pre rozhlasovú hru veľmi osobné témy. Ak prijmene rôznorodosť prístupov, receptom je ostať čo najvernejší svojej predstave. A ak príde kríza, sú tu Oblique strategies.

Dokážete odhadnout, jakým směrem se bude rozhlasová tvorba dál ubírat?

Dúfam, že nie.

autor: Lucie Ryss
Spustit audio